Oficiálna stránka obce PETROVCE v okrese Vranov nad Topľou
ÚVODNÁ STRÁNKA
AKTUALITY
SAMOSPRÁVA
POVINNÉ ZVEREJNOVANIE
DALŠIE OBECNÉ DOKUMENTY
ŠKOLSTVO
KULTURA
ŠPORT
CIRKEV
HISTÓRIA
SLUŽBY A FIRMY
MAPA STRÁNKY
KONTAKT

 

Stará zvonica:

 

 

Na jarmok:

 

 

Voda zo studne
slúžila aj na bielenie plátna:

 

 

Pasenie kráv na lúke v Bajovej debre:

Obec Petrovce vznikla v 30. – 40. rokoch 14. storočia. Založili ju vtedajší usadlíci na čele so šoltýsom Petrom podľa zákupného práva. Zákupné /nemecké/ právo zaručovalo prvým osadníkom obce oslobodenie od akýchkoľvek povinnosti k feudálnym pánom na stanovenú dobu. Samotná obec v úradných listinách sa spomína ako Peterwagas, prvýkrát až v r. 1412, a to v listine, podľa ktorej Mikuláš Šóš, jeden z prvých vlastníkov obce, dal Petrovce do zálohu Andrejovi z Kapušian. V neskorších záznamoch obec je uvádzaná aj pod názvami Petrowcze, v urbárskej Tabelle z r. 1773 tiež Petrowce, aj Peter – Vagas, v r. 1786 Peterwágasch, v r. 1808 Pétervágás. Maďarský názov Peterwágása vytvorili Abovci, prípadne Sósovci. Používal sa až do r. 1918. Do nedávných čias popri tom sa používal aj ľudový názov Pitrovce. Jeho spisovná podoba je Petrovce, používa sa od r. 1920. 

O prvých obyvateľoch obce vieme len to, že boli sedliakmi. Ich počet bol pohyblivý. Podľa historických prameňov v roku 1427 obec mala 27 usadlíkov, takže na tú dobu to bola veľká dedina. Od polovice 15. storočia sa sídlisko postupne zmenšovalo, a to z dôvodov, že časť sedliakov sa z neho vysťahovala a časť vymrela. V roku 1567 tu hospodárili len tri domácnosti. V roku 1600 malo sídlisko 12 obývaných domov a dom šoltýsa (richtára). Prvým richtárom v Petrovciach bol Peter – brat hanušovského šoltýsa Hanusa. Peter bol pôvodne richtárom v Hlinnom, neskôr sa stal dedičným richtárom petrovským. Podľa neho dostala obec svoj názov.

Územie Petroviec, Hanušoviec a časti Pavloviec v rokoch 1312 - 1346 vlastnili Kecerovci, potom patrilo Sóšovcom. Od polovice 18.storočia sa vlastníkmi stali postupne Dežöffiovci. Podľa urbára z roku 1773 bolo v Petrovciach 17 rodín „urečitých poddaných, tri želiarske domy (obývané) a štyri domy neobývané, nazývané – „pusté sedliská“.  Mená poddaných i želiarov sú uvedené v spomínanej úradnej listine - v Urbári. Uvedení sedemnásti poddaní a traja želiari patrili až šiestim pánom urodzeným. Z nich niektorí boli chudobní zemani a niektorým zas velili generáli. Petrovčania boli v tom čase negramotní. Na uvedenej listine – Urbári namiesto ich podpisov vedľa podpisov urodzených pánov sa nachádzajú odtlačky ich prstov.
Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa Petrovčania od svojich zemepánov začali vykupovať  a postupne sa stávali samostatnými gazdami. Vyklčovali ďalšie lesy i pasienky, orali zem, sadili zemiaky a pestovali menej náročné obilniny. V tomto období si začali stavať i nové domy najmä z dreva, hliny a slamy, s malými oknami.
V roku 1869 v Petrovciach bolo 316 obyvateľov ich počet ale neskôr poklesol. V týchto rokoch sa Petrovčania začali učiť písať a čítať. Pri sčítaní ľudí v roku 1900 žilo v Petrovciach 284 ľudí z toho počtu bolo 148 mužov a 136 žien. Pri ďalšom sčítaní v roku 1920 bolo v Petrovciach 284 osôb (122 mužov a 152 žien). Väčší počet žien sa zdôvodňuje tým, že 9 mužov padlo vo vojne a aj za more sa vysťahovávali skôr muži.

 

Petrovce v 2. polovici 19. a na začiatku 20. storočia

V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Obyvatelia Petroviec sa stali slobodnými, od svojich zemepánov menej závislými. Podobne ako sedliaci iných dedín aj oni sa začali z poddanstva vykupovať a stávali sa z nich samostatne hospodáriaci roľníci. Tí najchudobnejší – želiari a bezdomovci ostával v službách svojich niekdajších pánov, iní odchádzali slúžiť do židovských, zväčša obchodníckych rodín. Mladé dievčatá išli často za pomocníčky k farárovi resp. k učiteľovi. Tí, čo mali svoje polia, pasienky a lúky sa venovali chovu dobytka a pestovaniu menej náročných plodín. Na svojich poliach okrem tradičných plodín – obilnín, zemiakov, repy, kukurice a strukovín, pestovali konope, mak a kapustu. V čom sa dobre vyznali bolo tkanie plátna a jeho bielenie. Bielenie pátna v Petrovciach i širšom okolí Hanušoviec sa rozšírilo už v 15. storočí. Z doma tkaného plátna šili odev - košele a „choľavky pre chlapov, sukne pre ženy. Nové domy naďalej stavali z dreva, hliny a pokrývali ich zo slamy zhotovenými snopkami. Boli to domy, aké sme tu v ojedinelých prípadoch mohli vidieť aj po druhej svetovej vojne.

Podľa sčítacích hárkov z roku 1869 bolo v Petrovciach 57 domových čísiel a žilo tu 316 ľudí. V tých rokoch už existovali výraznejšie rozdiely v sociálnom postavení rodín a ich zabezpečení hmotnými statkami, či živým hospodárskym inventárom. Zatiaľ čo v niektorých domoch bývali po 2-4 členovia, vo viacerých domácnostiach žilo ich po 8-15. V obci bol aj panský mlyn. Pracoval na vodný pohon. Oproti mlynu, ktorý v 20. rokoch 20. storočia bol už nefunkčný, stál „gapeľ“. Bol to mechanický stroj, ťahaný koňmi, ktorý pomocou prevodoviek „poháňal“ mláťačku, príp. iný poľnohospodársky stroj. Krčmy v obci boli až dve.
V priebehu ďalších päťdesiatich rokov mal počet obyvateľov v obcí klesajúcu tendenciu. Príčiny poklesu obyvateľstva v tomto období sú známe. Prvou bolo vysťahovalectvo a druhou prvá svetová vojna.
V Petrovciach podobne ako aj v iných obciach Šarišskej župy v 2. pol. 19. storočia bola veľká zaostalosť a bieda. Jej dôsledkom bolo sťahovanie sa  za prácou, vysťahovalectvo. Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa z Petroviec vysťahovalo 59 ľudí. Z nich sa niekoľkí po čase vrátili späť, viacerí tam ostali navždy.

 

Petrovce v čase 1. sv. vojny a po vzniku 1. ČSR

Petrovčanom sa ťažko žilo pred 1. svetovou vojnou, ale najmä počas nej. Počas vojny bolo z obce odvedených a k armáde povolaných 37 mužov. Niektorí z nich bojovali na ruskom, iní zas na talianskom fronte. Viacerí sa zúčastnili bojov na Piave.Prvá svetová vojna sa skončila v máji 1918. Jej výsledkom bol rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nových štátov. Medzi nimi bola aj Československá republika. V novom štátnom útvare v ČSR sa stali občania Petroviec  slobodnejšími. Prestali byť závislými od maďarských úradníkov, tak ako sa pred pár rokmi stali nezávislými od svojich zemepánov. Deti v škole sa začali učiť v svojej materinskej reči. Chodili do nej pravidelnejšie a učili sa usilovnejšie.
Podľa sčítania  ľudí  z roku 1919 bolo v Petrovciach 50 domov, v nich žilo 274 osôb, z toho 122 mužov a 152 žien.
Výsledky sčítania ľudí z 1. 12. 1930 boli nasledovné: počet domov 60, počet obyvateľov 330. Za 11 rokov pribudlo v obci 10 nových domov. Počet obyvateľov sa zvýšil z 274 na 330. Prírastok 46 osôb nebol spôsobený výlučne zvýšenou pôrodnosťou, ale i návratom viacerých „Američanov“ domov.
Po vojne sa Petrovčania začali vzmáhať aj ako gazdovia. Tí, čo sa vrátili z Ameriky, doniesli pár dolárov, za ktoré si prikúpili kus poľa, prípadne 1-2 kusy dobytka. Tí, čo v nej zostali, svojim blízkym tiež po troške pomáhali. Takto si v období medzi dvoma vojnami niekoľkí Petrovčania postavili nové – murované domy. Do roku 1940 ich pribudlo sedem. Ich súčasťou boli veľké drevené stodoly.
Spôsob hospodárenia v povojnových rokoch sa menil pomalým tempom. Výraznejšie začal stúpať počet chovateľov koní. V Petrovciach v tom čase (20. – 30. roky 20. storočia) ich chovali štrnásti roľníci. Roľníci si kupoval kone preto, že tie sa dali lepšie využívať ako ťažná sila pri prácach na poli, ale tiež i pri zvážaní dreva na furmankách. Kone sa vtedy stali jedným z ukazovateľov postavenia gazdu na dedine. Dobrý bol ten, ktorý mal pekné kone.
Hlavné práce, ktorým sa i v tomto období venovali muži, ženy ba aj deti, sa sústreďovali okolo zabezpečovania výživy. Tak isto ako pred vojnou pestovali obilniny, konope, sadili zemiaky, zeleninu, najmä kapustu, venovali sa chovu hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny. Rozšíreným bol chov husí. V tých rokoch ich chovali v každom dvore. Koncom jesene ženy nosili húsky na predaj. V zime muži mlátili cepmi obilie, ženy po večeroch chodili na priadky a párali perie, tkali plátno.
Čo najviac ťažilo ľudí, boli dane. Už ich neplatili svojmu zemepánovi, ale odvádzali úradom, vo forme naturálií aj pánovi farárovi a učiteľovi. Po žobraní z Petroviec nechodil nikto, zato ale v obci sa občas objavil žobrák, či náhodný zlodej, pred ktorými gazdiné museli ukrývať všetko, čo sa dalo vyniesť z dvora.

Vstupná cesta do Petroviec
sa začína v Hanušovciach:

 

 

Jeden z posledných drevených domov:

 

 

Starý gazdovský dvor:

 

 

Gazdovská stodola:

 

Jeden z prvých murovaných domov
postavených po 1. svetovej vojne:

 

Ideme hrabať:

 

Regrúti odchádzajú:

Obrazy z obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945)

V jeseni 1938 došlo k rozbitiu Československej republiky a 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát. Podobne ako početné obyvateľstvo evanjelickej konfesie zo širokého okolia aj oni vnímali Slovenskú republiku ako štát, v ktorom hegemónom mala byť cirkev rímsko-katolícka. V tom čase v Petrovciach žila iba jedna rodina, ktorej príslušníci boli rímokatolíci, ostatní boli evanjelického vierovyznania. Strach a odpor k novému režimu vyvolávali v nich i pohľady trestancov z radov „asociálov“, ubytovaných v drevených barákoch v Hanušovciach, z ktorých dva stáli vedľa cesty do Petroviec a slúžili ako ubytovne pre „budovateľov“ trate Prešov – Strážske.
Treba konštatovať, že stavba tejto trate, v tom čase dôležitej hlavne pre nemeckú armádu, mala obrovský význam aj pre rozvoj celej oblasti južného Šariša i Zemplína. Počas jej trvania sa naskytla príležitosť privyrobiť si na živobytie aj Petrovčanom. Mnohí z nich našli prácu v lese pri rúbaní dreva a kresaní podvalov pod železničné koľaje, iní zas pri pálení dreveného uhlia. Majitelia koní si privyrábali jeho zvážaním na stanovené pracovné úseky. Na začiatku 40. rokov Petrovčania klčovali urbárske pasienky. Vyklčovaním pasienok v Brezinách získali  20 ha najlepšej pôdy.

 

2. svetová vojna a partizáni v lesoch nad Petrovcami

Petrovčania citlivo reagovali na všetky udalosti, ktoré sa odohrávali v ich okolí i vo vtedajšom svete. Protivojnové a protifašistické nálady sa v nich začali prejavovať a narastať hlavne v druhej polovici r. 1943. Vtedy sa v okolí Petroviec objavili aj prví partizáni. Počas rokov 1942 – 1944 k Slovenskej armáde nastúpili branci narodení v rokoch 1916 – 1920. Spolu ich bolo 10. Protivojnové nálady v obci umocňovali aj vojaci, ktorí prichádzali domov na dovolenku z frontu

Prví partizáni v lesoch nad Petrovcami sa objavili začiatkom jesene 1943. Boli dvaja a hovorili po rusky. Boli to Kosťa Bystrov a Dimitrij Portgaňov. V tom čase v lesoch pri Matiaške sa organizovala partizánska skupina pod vedením Štefana Kubíka. K nej sa pridali aj oni. Keď začiatkom marca 1944 prišiel na východné Slovensko Ľudovít Kukorelli, partizánska skupina v lesoch pri Matiaške mala už 20 ľudí a velili jej práve spomínaní dvaja Rusi – Kosťa a Dimitrij. Obaja boli vojenskými dôstojníkmi.
Začiatkom marca 1944 skupina z lesov pri Matiaške sa presunula nad Petrovce, a to preto, že jej pôvodné stanovište bolo prezradené a dobre známe i vtedajším bezpečnostným orgánom. Na novom stanovišti na lúke za Harbom partizáni mali postavené dve zemľanky. Tu zotrvali do polovice apríla 1944. V tom čase prichádzali ku skupine stále noví ľudia, väčšinou zajatci, ktorí ušli z nemeckých lágrov. Takto sa rady partizánskeho oddielu sústavne zväčšovali a stupňovať sa začali aj diverzné partizánske akcie.
Koncom marca 1944 došlo v skupine ku konfliktu, ktorý mal tragické následky. Partizánska skupina sa po tejto udalosti zreorganizovala. Veliteľom sa stal Ivan Kokonovič Baľuta a náčelníkom skupiny Ľudovít Kukorelli.  Z obáv pred vyzradením a na varovanie ilegálnych pracovníkov sa skupina v polovici apríla presunula do Čergovského pohoria. Usadila sa na Tysniom kúte pri obci Kríže.
Medzi tým bol žandárskou hliadkou v Štiavniku dolapený Vasil Leščenko, svedok a účastník tragickej udalosti za Harbom. Obyvatelia Petroviec prežili rušný deň začiatkom júna, keď bezpečnostné orgány Slovenského štátu doviedli menovaného Lešcenku do dediny, odtiaľ až za Harb, kde za prítomnosti súdnej komisie, komisára obce i niekoľkých občanov sa konala exhumácia troch mŕtvych tiel zastrelených partizánov. Po prevezení z lesa boli tieto uložené do spoločného hrobu na petrovskom cintoríne. Svedectvo o ich tragédii vypovedal prítomný Vasil Leščenko.
V polovici júna sa partizánska skupina Čapajev vrátila z Čergovského pohoria späť do Slanských hôr. Usadila sa v priestore nad lúkou zvanou Lysá. V tomto priestore zotrvala do 9. septembra 1944. Počas tohto pobytu sa počty jej príslušníkov sústavne zvyšovali a stupňovali sa aj bojové partizánske akcie.

Skupina Čapajev operovala prakticky na území celého východného Slovenska. Prerušovanie dopravy, spojov, vyhadzovanie tratí, mostov a prepady vojenských skladov, trestné akcie proti aktívnym žandárskym staniciam a podobne podnikali partizáni najmä v letných mesiacoch roku 1944. Dňa 27. júla 1944 šesťčlenná skupina partizánov zneškodnila medzi Remeninami a Matiaškou 2 nemecké nákladné autá a troch nemeckých vojakov. 6. augusta partizáni vyhodili koľajnice na úseku Košice – Kysak, v dôsledku čoho bol vykoľajený vlak, naložený vojenskými autami.
Dôležitou akciou na tejto trati bolo vyhodenie železničného mostu v Kostoľanoch, terajšia Družstevná nad Hornádom, čo sa stalo 9. augusta 1944. Na tejto akcii mal podiel aj petrovský rodák Ján Čurlík, ktorý vtedy bol vojakom Slovenskej armády a vykonával strážnu službu na spomínanom moste. Jeho príbeh svedčí o tom, sa partizáni so slovenskými vojakmi vedeli skoro dohodnúť a navzájom si pomôcť. Ján prišiel začiatkom augusta na krátku dovolenku, pomôcť bratovi pri žatve. Večer si zašiel do miestnej krčmy a tu sa stretol s Ľ. Kukorellim i s jeho tromi priateľmi. Po krátkom zoznámení a vysvetlení si vzájomných postojov a názorov, Janko oznámil Kukurellimu čas, kedy bude na stáži stáť práve on a zároveň prisľúbil, že na akciu – na príchod partizánov ku stanovišťu pripraví aj svojich kamarátov. Akcia sa uskutočnila na druhý deň po návrate Jána na svoj post, presne podľa dohovoreného plánu. Partizáni okrem toho, že vyhodili most, vyniesli z Kostolian všetku muníciu, čo obrancovia mosta mali.
Ján Čurlík po príchode do štábu na Lysej dostal od Baľutu pochvalu a novú funkciu. Stal sa hlavným zásobovačom skupiny. S huculským koňom zapriahnutým do vojenského  voza chodieval po okolí a nakupoval proviant. Robil tak až do 9. septembra, kedy skupina po prepadnutí Nemcami sa presťahovala na Ondavskú vysočinu.
Udalosti posledných augustových dní, kedy na Slovensku vrcholili prípravy celonárodného povstania, mali rýchly spád i na východnom Slovensku. Rušno bolo aj v obciach Petrovce, Hermanovce a Zlatá Baňa i v ďalších okolitých dedinách.
Koncom augusta partizáni odzbrojili pred veľkou železničnou stanicou v Hanušovciach v odstavenom vlaku 28 nemeckých dôstojníkov a vyviezli ich do hôr, kde ich následne súdili a popravili.
Vzrušujúcou udalosťou pre Petrovčanov bolo vysadenie 18 člennej skupiny oddielu Snežinskij. Zoskok sa uskutočnil v noci 28. augusta 1944. Spoza kríkov na Hôrke ho pozorovali aj mladí Petrovčania. Na príchod novej posily čakali  predovšetkým príslušníci celého oddielu.
V ten istý večer pristálo na poľnom letisku za dedinou malé lietadlo „kukurúznik“. Na druhý deň – 29.augusta 1944 I. K. Baľuta odletel na ňom do Kyjeva. Štáb partizánskeho hnutia pri I. ukrajinskom fronte po jeho príchode zaregistroval partizánsky zväzok Čapajev ako samostatnú jednotku operujúcu na východnom Slovensku. 1. septembra 1944 priletel na letisko nad Petrovcami okrem Baľutu aj jeho nový poradca major Kokin.
Po vypuknutí SNP partizáni zo skupiny Čapajev vyhodili do vzduchu jedno pole železničničného viaduktu a obsadili Dežöffiovský kaštieľ, v ktorom mali slovenskí vojaci intendančný sklad. V Hanušovciach došlo pritom k prestrelke s hliadkujúcimi nemeckými vojakmi a následne k vypáleniu siedmych rodinných domov. Zásoby z intendančného skladu partizáni pomocou furmanov z Petroviec i iných okolitých obcí vyviezli do hôr.
K ostrým prestrelkám medzi nemeckými vojakmi a partizánmi dochádzalo na úseku Lipníky - Bystré - Vranov po  tom, ako  sa nemecké  vojská nasťahovali do priestoru výhodného Slovenska, teda po 1. septemri 1944.
2. septembra, keď na Lipníky doviezli z Dukoviec zastreleného slovenského vojaka Jána Kololíčíka, partizáni vtrhli do miestneho hostinca, kde zabili dvoch nemeckých dôstojníkov - prieskumníkov. Prestrelka, ku ktorej následne došlo, sa presunula k Petiču. 3. septembra došlo k ďalšej prestrelke v priestore medzi  Hanušovcami a obcou Bystré.

Posledné tri dni pred hrôzostrašným 7. septembrom Petrovčania žili v strachu a vo veľkom napätí. Partizáni na  čele  s Kukorellim organizovali obranu svojich pozícií, posilňovali stráže, do ktorých zaradili aj bojaschopných Petrovčanov. Ten strašný - Čierny deň nadišiel 7. septembra. Na jeho priebeh si po 60 rokoch spomína kronikár obce:

Obraz hrôzy pred očami sa mi odvíja

Píše sa rok 1944, je siedmy deň v septembri. Ranné hmly do dolín sadajú, kvapky rosy na zem padajú. Nad Čiernou horou od včera večera vznáša sa čierny mrak. V chalupách Petrovčanov petrolejové lampy slabo blikajú, v dušiach jej žiteľov vyvolávajú napätie a strach. Včasne zrána, keď deti ešte spali, prišla z Hanušoviec strašná správa. "Nemci už o chvíľu zaútočia na valal Váš. Do lesa preto rýchlo utekaj každý, kto nohy máš.“ Malý pastier, smelý hrdina náš, príkaz od svojho deda obdržal: Kravky smerom k lesu - na Potoky musíš hnať. On však zvedavý, čo sa bude v obci diať, na okraj Baniska s kravami začal uhýbať. Svačko Rovenský, čo na vysokej medzi s partizánmi držal stráž, prísne naňho zagánil, päsťou mu pohrozil. „S tými kravami ihneď utekaj preč. K lesu sa ponáhľaj o stopäť. O chvíľu tu streľba bude, mohlo by sa Ti dačo stať.“ Pastierik náš tentoraz už nelenil, kravy zaskočil, prútom rýchlo popohnal, do úvalu medzi Baniskom a Validlom, odtiaľ ďalej až za Hurky s nimi sa ponáhľal. Prestrelka medzi partizánmi a Nemcami v tom momente, keď ku Stadlu sa priblížil, strhla sa veliká, preveliká. Okrem pušiek a automatov z jednej i z druhej strany - tu z Baniska, tam z Kamennej - aj  guľomety štekali, sem - tam granáty vybuchovali. V dedine horeli domy, maštale i stodoly. Plamene šľahali dohora, dym sa valil k oblakom, a ľudia - starí i mladí, ženy s deťmi za vozmi naloženými perinami,
všetkými možnými debrami do lesa utekali. Ukrytí vo výmoľoch blízko valala len tí ostali, čo bežať nevládali. Streľba po celom chotári, ba i hen z Hermanoviec po celý deň sa ozývala. Nemecká presila ako čierne mračno k  lesu  sa valila. Skupina partizánov hrdinsky sa bránila. K večeru, keď streľba v lese utíchla. pastier kravy na lúku za Harb zahnal, za  vozmi, čo hlbšie k lesu, až tam pod Medvedzu horu
s deťmi aj ženami uháňali, sa pridal,
k tetám svojim i k mladším súrodencom pripojil, s nimi ďalej šiel. A až hen pod Polenou v húštinách medzi smrekmi aj s ostatnými Petrovčanmi na zem pri voze 1ôžko z lístia si spravil, na noc k spánku uložil. Aj druhú noc pastier náš s mladším bratom i sestrou a tetami, musel v lese, i keď o niečo bližšie k valalu, nocovať. Nemci ľudí z lesa domov nepúšťali, na Husárovom kúte celý deň ich zdržiavali, vozy prehľadali, ženy aj deti kontrolovali. Chlapov, čo v lese pochytali, do Balogovej maštale pozatvárať dali. Všetkých dvadsať ich dlho spovedali, od rána do večera vyšetrovali, a len potom prepustiť dali. Siedmich mladších z nich aj do Prešova na Gestapo vzali,  tri dni ich tam držali.  Partizáni z obkľúčenia na tretí deň unikli. A tak aj Nemci z chotára sa stiahli, valal opustili, spúšť a popol za sebou zanechali. Ľudia, čo k večeru z lesa sa vrátili, plakali, ruky nad spúšťou tou zalamovali. Tí, čo im domy zhoreli, po susedoch a príbuzných hlavy svoje sklonili, ku spánku sa uložili. Ráno Boha prosili, by fašisti do valalu nikdy viac sa nevrátili.

 

Pozorovateľňa na kóte Herlica:

 

 

Pomník padlým:

V ten istý deň Nemci zaútočili na partizánov v smere Prešov – Zlatá Baňa a z východnej strany v smere od Bystrého na Hermanovce. Tu sa im po boku partizánov postavili na odpor aj slovenskí vojaci, ktorí sa po odzbrojení dvoch východoslovenských divízií, v menších skupinách pridávali k partizánom. Aké boli straty na jednej a druhej strane? Počas útoku  na partizánov zahynuli: šesťdesiatročný Ján Repiak, ktorého Nemci zastrelili a päťdesiatšesť ročný nevidiaci Ondrej Balog, ktorý zahynul v horiacej stodole. Popolom ľahlo tridsať domov aj s hospodárskymi budovami. V maštali Štefana Jenču zhorel aj pár pekných koní. Pri ústupe do hôr na Osičove padli dvaja partizáni a na Košariskách tretí. Nemci mali oveľa väčšie straty. Hovorilo sa o počtoch viacnásobných. Údajne ich tu zahynulo vyše šesťdesiat. 

Na počesť padlých občanov a partizánov bol v roku 1964 postavený pomník. Umiestnený bol na začiatku dediny, po roku 1989 premiestnený na miestny cintorín.

Na tretí deň - 9. septembra partizáni sa z nemeckého obkľúčenia prebili a po prechode cez rieku Topľu pri Žipove sa presunuli na Ondavskú vysočinu do oblasti Piskoroviec. Do Petroviec, po prestrelke s partizánmi, nemeckí vojaci vôbec nechodili. Ľudia v obci, i keď im bolo ťažko, utečencom a prenasledovaným vojnovým zajatcom pomáhali aj naďalej. V komorách i v maštaliach ukrývali, prenasledovaných židov - tých, ktorí v 1942 unikli pred odvlečením do vyhladzovacích táborov. Zachránili sa ich tu vyše desiatky.  

K rušnej udalosti v obci došlo 8. novembra 1944. Vtedy sa 30 ročný Ján Gdovin podujal na riskantnú a nebezpečnú úlohu. Bolo potrebné pomôcť dvom Ukrajincom, ktorí ušli z nemeckého zajatia (pracovného   práporu v Hanušoviach) a chceli sa dostať do Hermanoviec. Ján ich zavčas rána doviedol nad Hermanovce do Dúbravy, kde ich odovzdal ďalšiemu sprievodcovi. Na tohto blízko za dedinou už čakali nemeckí vojaci. Tí ich obkľúčili a zajali. Do nemeckého zajatia v ten istý deň padol aj Ján Gdovin. Po zatknutí ho vyšetrovali v Prešovskej väznici a následne odtransportovali do Nemecka. Ako československý politický väzeň prešiel Ján Gdovin nemeckými tábormi v Sachsenhausene, Klingeri, Berger-Belzene a Reimefarge. V apríli 1945 sa mu podarilo počas náletu na transport vlaku s tromi spoluväzňami ujsť. Po dlhých peripetiách - túlaní sa lesom sa ocitol spolu s kamarátmi v anglo-americkej  zóne v Rückeri. Tam bol zaradený do oslobodzovacieho tábora a koncom júna 1945 prepustený na slobodu. Domov sa vrátil po uplynutí 2 mesiacov od ukončenia vojny.

Do Petroviec sa nemeckí vojaci druhýkrát nasťahovali na Vianoce 1944. Do preplnených obydlí Petrovčanov sa natlačili po štyroch – piatich a zotrvali tam tri dni. Okrem Nemcov tu boli ubytovaní aj civili z okolitých obcí, ktorí sa z donútenia zúčastňovali kopania zákopov. Keď nemeckí vojaci po Vianociach z dediny odchádzali, zrekvirovali sedem kusov hovädzieho dobytka.

Nasledujúce dni boli pre Petrovčanov hodinami netrpezlivého čakania na príchod oslobodeneckých vojsk. Zavčas rána 19. januára 1945 im ho zvestoval miestny zvonár. Vojaci prišli od Hermanoviec. Uprostred obce ich vítali chlebom a soľou. Ľudia im ukázali cestu k Pavlovciam. Z oslobodenia sa všetci dlho tešili, radovali sa.

 

Senník na Lysej:

 

Bunker za Harbom:

 

Letisko na Validle :

 

 

Typizovaný rodinný dom postavený v r. 1947:

 

 

Typický rodinný dom z 90-tych rokov 20. storočia:

 

 

Horná časť Petroviec:

 

 

Dolná časť Petroviec, vystavaná po roku 1945:

 

Povojnová história obce - oddobie budovania socializmu

Nová história v obci Petrovce sa začala písať po druhej svetovej vojne v roku 1945. Prvý rok po oslobodení bol veľmi ťažký. Ľudia mali veľké problémy a nemálo starostí. Polovica občanov nemala ani poriadnu strechu nad hlavou. Niektorí bývali u svojich príbuzných, iní v provizórnych kolibách – chyžkách na rýchlo urobených z dosák, dreva, prípadne z kamenného muriva. Keď prišla jar, bolo potrebné vyjsť do polí, zasiať jariny, zasadiť zemiaky - založiť novú úrodu. Polovica dedinčanov však nemala čo siať a niektorí dokonca nemali ani do úst čo dať. Osivo bolo potrebné najprv nazbierať – vypýtať od roľníkov zo susedných dedín. Niečo sa im ušlo aj zo spoločne organizovaných dobrovoľných zbierok. Potraviny im začala dodávať medzinárodná organizácia UNRRA. Tá im posielala múku, cukor, konzervy a i. Šatstvo a knihy prišli do obce od jednotlivcov i od rôznych inštitúcií z Čiech a Moravy. Veľmi cenné knihy sa vtedy dostali nielen do školskej knižnice, ale aj do jednotlivých rodín.
Už v tomto prvom roku, ale hlavne v ďalších dvoch povojnových rokoch pozornosť predstavenstva  bola orientovaná na rekonštrukciu vypálených domov.
Nové domy sa robili z tehál, okrem dvoch prípadov boli všetky jedného typu. Pozostávali z pomerne veľkej kuchyne, prednej izby a jednej polizby (komory). Súčasťou domu bola i maštaľ. Pred vchodom do domu stála zasklená drevená veranda. Stodoly sa stavali oddelene – priečne s domom. Pivnice mali niektorí pod domami a v niektorých prípadoch boli súčasťou stodoly. Všetky stavby boli pokryté eternitom. Tesárske ako aj pomocné práce si robili miestni občania.

Z neočakávaných udalostí, ktoré v obci vyvolali rozruch, bol prechod skupiny ukrajinských vojakov, vedených Ostapom Banderom cez obec. Stalo sa to v jeden novembrový deň v roku 1946. Zašpinený a otrhaní sa nahrnuli do jednotlivých domov v počte sedem až desať vojakov. Ľudia sa im dali najesť a oni v ten istý deň k večeru dedinu opustili.
Miestny národný výbor ako nová forma verejnej správy v Petrovciach vznikol už koncom augusta 1944. V máji 1945 tu bola založená aj miestna organizácia KSS. Voľby v roku 1946 sa v Petrovciach skončili víťazstvom demokratickej strany. KSS získala len jeden hlas. K ďalším zmenám v riadení obce došlo po februári 1948.

Okrem rodinných domov sa v obci stavali cesty, telefónne stĺpy, elektrické prípojky, verejné budovy. Rýchlym tempom napredovala výstavba hospodárskeho dvora. O ďalšom rozvoji a premenách obce v rokoch 1945 - 1980 svedčia tieto údaje: v roku 1949 bola obec zapojená na telefónnu a aj na elektrickú sieť. Elektrické žiarovky v rodinných domoch sa po prvýkrát rozsvietili 6. októbra 1949. S elektrinou začala do obce prichádzať aj nová technika. Ľudia začali kupovať rádiá, elektrické spotrebiče a elektromotory. 30. septembra 1951 v rámci akcie Filmová jeseň na dedine sa v Petrovciach prvý krát premietal film. Ten sa v nasledujich rokoch premietal pravidelne každú sobotu. Prvý televízor si zakúpil Ján Peter roku 1963.

V r. 1956 sa začali práce na výstavbe cesty z Hanušoviec do Petroviec. I keď išlo o pomerne krátky úsek, jej výstavba trvala takmer 2 roky. Ukončená bola v r. 1958. Uskutočnila sa aj čiastočná regulácia potoka, a to v úseku od Vaľuvky po most pri dome Jána Repjaka. Na pravidelnú autobusovú dopravu bola obec napojená v r. 1960.

Prvé veľké oslavy SNP spojené  so stretnutím bývalých účastníkov odboja na Východnom Slovensku sa konali v roku 1964. Ich ťažisko bolo v Hanušovciach. Okrúhle 20. výročie tejto významnej historickej udalosti malo dôstojný priebeh. V Petrovciach sa pri tejto príležitosti konala 25. augusta manifestácia, na ktorej na znak uznania zásluh občanov v boji proti fašizmu bol obci odovzdaný Rád červenej hviezdy. Týchto osláv sa Ivan K. Baľuta zúčastniť nemohol z dôvodu amputácie nôh. Do Petroviec zavítal v auguste 1967. V preplnenej  škole ho vtedy vítali blízki spolupracovníci. Tí ho vyniesli aj na Lysú.

Zápis v obecnej kronike z roku 1967, ktorý je vyjadrením vďaky veliteľa skupiny Čapajev za pomoc Petrovčanov preukázanú ruským partizánom:

 

 

Prvé spoločné mlátenie obilia:

 

 

Žený pri okopávke repy:

 

 

Veľkokapacitná maštaľ JRD Oblík
bola postavená v 80-tych rokoch 20. storočia:

 

 

Prvý kombajnista na JRD:

V rokoch 1967 a 1968 bola urobená rekonštrukcia mostov (na ceste pred Repjakom a pod Brezinami).   V 60. rokoch bola dokončená budova Jednoty, v ktorej sa dodnes nachádza obchod s potravinami a pohostinstvo. Budova Obecného úradu s veľkou halou kultúrneho domu na poschodí bola ukončená v roku 1972. Petrovčania si ju postavili v rámci akcie Z. V roku 1980 bola v Petrovciach ukončená a do užívania daná moderná budova materskej a základnej školy. Spádový vodovod pre potreby JRD bol postavený roku 1962. Vodovod pre zásobovanie domácnosti bol daný do užívania v r. 1975.  14. 9. 1999 bola celá obec plynofikovaná. V tom istom roku sa začalo s obnovou chodníkov na dolnom konci obce. V r. 1961 – 1980 bolo v obci postavených 41 nových rodinných domov.

V uvedenom období nastali výrazné zmeny najmä v spôsobe hospodárenia a obrábania pôdy. Došlo k nim po roku 1959, keď bolo v obci založené jednotné roľnícke družstvo (JRD). Stalo sa tak po viacročnom presviedčaní roľníkov dňa 26. marca 1959. Do družstva vtedy vstúpilo celkom 62 roľníkov, zatiaľ čo jedenásti vstup do JRD nepodpísali a i naďalej hospodárili samostatne. Členovia družstva začali hospodáriť na rozlohe 624 ha, z čoho bolo 295 ha ornej pôdy, 146 ha lúk a 183 ha pasienkov. Družstvo začalo hospodáriť v ťažkých podmienkach bez mechanizácie a spoločných hospodárskych budov. Obrat k lepšiemu nastal po vybudovaní hospodárskeho dvora a zakúpení prvých poľnohospodárskych strojov. Družstvo v Petrovciach sa od začiatku špecializovalo v rastlinnej výrobe na pestovanie obilnín, zemiakov, ľanu, chov dojníc, výkrm hovädzieho dobytka a ošípaných, v menšej miere i na chov oviec.
V roku 1973 došlo k zlúčeniu Štátneho majetku v Hanušovciach n/T s JRD Medzianky, Petrovce, Pavlovce. Neskôr k nim pribudlo JRD Radvanovce. Vzniklo nové JRD Oblík. V produkcii rastlinnej výroby pribudli nové plodiny: ľan a neskôr repka olejná. V živočíšnej výrobe hospodárske dvory v jednotlivých obciach sa začali špecializovať, pričom v Petrovciach to bol chov dojníc, zameraný na produkciu mlieka, chov jalovíc a prasníc. Uskutočnila sa aj rekultivácia pasienkov, čím vznikli ďalšie plochy ornej pôdy a trvalých trávnych porastov. V obci sa vybudovala špecializovaná veľkokapacitná farma pre 500 kusov dojníc vrátane silážnych žľabov, mechanizovaného senníka a hnojovicových zásobníkov.
Na ekonomiku družstva pozitívne vplývala aj nepoľnohospodárska činnosť. Bola zameraná na zámočníctvo - výrobu oceľových oblúkových hál, nákladnú dopravu a výrobu pracovných rukavíc i na ekologické služby.

Prechod od tradičného spôsobu hospodárenia na úzkych pásoch pôdy pomocou kravského, či konského záprahu na nový – družstevný typ poľnohospodárskej veľkovýroby znamenal tiež začiatok výraznejších premien v kvalifikačnej skladbe dedinského obyvateľstva, začiatok zmien v sociálnom zložení Petrovčanov. Výrazný posun sa prejavil pri získavaní nových profesií a kvalifikácií.
Už počas povojnovej obnovy dediny sa vyprofilovala medzi petrovskými chlapmi skupina tesárov. Významným spôsobom sa začal prejavovať záujem o profesiu murár i iné stavbárske profesie.         Z iných profesií, ktoré učarovali mladým, možno spomenúť: elektroinštalatér, vodoinštalatér, strojný zámočník, traktorista, automechanik, krajčír. Dievčatá sa v tých rokoch najčastejšie išli učiť za predavačky krajčírky, cukrárky a čašníčky.
Začiatkom 50. rokov sa mladí z Petroviec začali vo väčšom počte hlásiť aj na stredoškolské a vysokoškolské štúdiá. V 60. a 70. rokoch získali vysokoškolský diplom mnohí ďalší mladí Petrovčania. Svoje vedomosti ako i praktické zručnosti uplatňovali doma na poľnohospodárskom družstve a tiež v priemyselných závodoch v blízkom i vzdialenejšom okolí. Podľa štatistických údajov v roku 1970 v poľnohospodárstve pracovalo už len 51% ekonomicky aktívneho obyvateľstva.

 

Zmeny po roku 1989 - vznik samostatnej Slovenskej republiky

Po roku 1989 aj v malej dedine Petrovce dochádza k zásadným zmenám. Sú označované pojmom transformácia spoločnosti. Popri pozitívach ich sprevádza aj viacej negatívnych javov. Mnohé majú dopad aj na životnú úroveň niektorých rodín.
Poľnohospodársku výrobu na JRD Oblík po roku 1989 nepriaznivo ovplyvnil transformačný proces. Zisková nepoľnohospodárska činnosť, ktorá dovtedy bola základom rentability družstva, sa začala osamostatňovať. Nepriaznivý vplyv na ekonomiku družstva mala najmä vysoká úverová zaťaženosť, ktorú družstvo nebolo schopné napriek štátnym dotáciám splácať.

1. januára 1993 vzniká samostatná Slovenská republika. V tomto roku sa spoločné družstvo Oblík rozčlenilo na tri  samostatné subjekty: Poľnohospodárske družstvo Radvianky (Medzianky, Radvanovce), PD Pavlovce a PD Oblík (Hanušovce n/T, Petrovce). Po rozdelení pôvodného družstva sa v nasledujúcich rokoch hospodárska situácia v PD Oblík (Hanušovce n/T, Petrovce) výrazne zhoršila. Úpadku sa nepodarilo zabrániť ani po jeho transformácii na Roľnícko-obchodné družstvo Hanušovce n/T, k čomu došlo v r. 1996. Po konkurznom konaní vyhlásenom v marci 2001 v nasledujúcich dvoch rokoch družstvo zaniklo.
Po zložitých a komplikovaných jednaniach s vlastníkmi pôdy  a záujemcami o obnovenie poľnohospodárskej výroby sa táto i za pomoci OÚ v Petrovciach obnovila. Dohodu o užívaní pozemkov s vlastníkmi pôdy podpísala spoločnosť ORAGRO, s.r.o., Oravské Veselé v druhej polovici roku 2003. V katastri obce sa zamerala v rastlinnej výrobe na produkciu obilnín, technických plodín, ďatelinotrávnych porastov a v živočíšnej výrobe na výkrm mladého hovädzieho dobytka a chov oviec. Zánikom jednotného roľníckeho družstva prišlo o prácu takmer 50% aktívneho obyvateľstva. Objavil sa tu nový fenomén – nezamestnanosť. Jej dopad na obyvateľov vláda nového štátu – Slovenskej republiky kompenzuje sociálnymi dávkami a príspevkami na podporu v nezamestnanosti. Jej miera aj po desiatich rokoch je v obci pomerne vysoká. V roku 2004 bolo 30% občanov bez zamestnania. Podnikateľské aktivity v Petrovciach vznikajú pomalým tempom. Nie sú tu preň vytvorené vhodné podmienky. Podnikanie v malom sa orientuje na služby v obchode, práce v stavebníctve a v doprave.

 

(Spracované na základe publikácie o obci, ktorú vydal OcÚ v roku 2006)

Oficiálna stránka obce PETROVCE v okrese Vranov nad Topľou
KONTAKT: Obecný úrad, Petrovce 89, 094 31 Hanušovce nad Topľou, tel.: 057/ 445 23 21
e-mail: obecpetrovce@stonline.sk